Tento starobylý spev ofícia (Liturgie hodín) sa praktizuje len tri dni počas roka. V štvrtok, piatok a v sobotu Veľkého týždňa, pričom sa môže modliť už v predvečer, v tieto dni sa nazýva Temnými hodinkami – Tenebræ.
Modlitba matutína je tvorená žalmami, čítaniami zo Svätého písma a cirkevných otcov, pretkávaná krásnymi responzóriami hovoriacimi o umučení Pána, počas našej modlitby zhudobnenými presláveným majstrom Tommasom De Vittoria. Na konci sa k modlitbe matutína pridávajú žalmy ranných chvál so spevom Benedictus.
Po ňom zaznie zhudobnený žalm 51 od majstra Gregorio Allegrim. Úprava, ktorá pri temných hodinkách zaznie, je úpravou, ktorá sa pri tejto príležitosti používala v Sixtínskej kaplnke počas pápežskej liturgie. Pod trestom exkomunikácie bolo zakázané vyniesť partitúru z Vatikánu. Jej pôvodná partitúra napísaná vlastnou rukou skladateľa sa nikdy nenašla. Tri autorizované kópie partitúry boli pred rokom 1770 distribuované mimo Sixtínskej kaplnky: jedna pre Leopolda I. Habsburského, jedna pre portugalského kráľa a jedna pre Giovanniho Battistu Martiniho. Žiadnej z nich sa však nepodarilo reprodukovať krásu Miserere, ako sa spievalo v Sixtínskej kaplnke. Štrnásťročný Wolfgang Amadeus Mozart si počas návštevy Ríma vypočul Allegriho Miserere 11. apríla 1770 počas liturgie Tenebrae. Na Zelený štvrtok ho prepísal úplne spamäti a nasledujúci piatok 13. apríla sa vrátil do Sixtínskej kaplnky, aby urobil drobné opravy. Mozart partitúru nevyniesol a exkomunikácia sa nevzťahovala na pamäť.
Po mnohých desaťročiach od r. 1870 opäť zaznela počas pontifikátu pápeža Benedikta XVI. v roku 2011 počas liturgie Popolcovej stredy.
Počas modlitieb žalmov sa po každom postupne zhasínajú sviece na veľkom trojuholníkovom svietniku, pričom posledná horí aj v úplnej tme chrámu, keď zaznie Allegriho Miserere. Tá predstavuje Kristovu nádej vzkriesenia. Aj keď sa zdá, že chaos a buchot v temnote, ktorý nastane jeho zabitím znamená víťazstvo pre smrť, vždy nám svieti svetlo nádeje života.